História Bieleho Švajčiarskeho ovčiaka

 

3P   Prvý uznaný a vystavovaný nemecký ovčiak bielej farby  je známy z roku 1882. Na výstave v Hanoveri bol vtedy vystavovaný Greif.  Vzbudzoval veľký záujem a absolvoval viacero výstav. V Hanoveri sa objavil aj v roku 1887. Na Hamburskej výstave sa v roku 1888 objavila biela fena a o rok neskôr v  Keseli  bol vystavovaný ďalší biely ovčiak. Všetci traja vystavovaný jedinci mali jedného majiteľa, baróna von Knigga. Greifa získal od frankfurtského chovateľa Friedricha Sparwasera, krížil ho s fenkou Lottou. Obaja jedinci mali vzpriamené uši, čo v tejto dobe nebolo bežným javom u nemeckého ovčiaka. Zo spojenia Greifa a Lotty pochádza fena Lene, ktorá bola párena s Kastorom. Od týchto  týchto rodičov pochádza Hektor von Linksrhein a slávny Horand von Graftrath praotec svetoznámeho plemena nemecký ovčiak.

   Arthur Mayer bol veľkým nadšencom ovčiakov a preto aj navštevoval výstavy psov. V roku 1889 uvidel na výstave v Karlsruhe Hektora. Hneď to oznámil Max von Stepanitzovi a psa chcel použiť v chove. Stephanitz psa kúpil a dal mu meno Horald. V roku apríli 1899 bol tento pes jako prvý zapísany do nove založenej knihy. Musíme povedať, že je to irónia. Pretože štandard moderného nemeckého ovčiaka nepripúšťa bielu farbu, aj keď predkovia tohoto najrozšírenejšieho plemena boli biely.

Už koncom 19. storočia sa biely ovčiaci zapáčili najvyššie postaveným Habsburgovcom - hodili sa vraj k bielym Lipicánom. Tento fakt vyvolal záujem o bielu farbu aj u iných mocných rodov napr. u nemeckého rodu Hohenzelornovcov).

   To že predkovia nemeckého ovčiaka boli biely sa potvrdilo hneď v prvých verziách. V začiatkoch chovu (prvých 15 rokov) nemeckého ovčiaka malo 30 vybraných psov 15 bielych potomkov. Dedičné vlohy boli prenášane ďalej. Udržalo sa mnoho Horandových vnukov, vrátene Berna von der Seewiese, ktorý sa narodil v roku 1913 a bol to prvý registrovaný nemeský ovčiak v chovnej knihe.

ADZa oceánom v tom istom roku Anne Tracy Skofied zo psami ktoré doviezla už v roku 1912 do USA, založila „German Shepherd Dog Club of America“. Jej naklonnosť k bielym ovčiakom nebola náhodná. Anne bola neterou Bigelowa, priateľa Viliama II. Zo svojím strýkom chodila po návštevách a poznala bielych ovčiakov Hohenzollernovcov. Rozhodla sa venovať ich chovu v zámorí. Jej prvým psom, ktorý bol registrovaný v chovnej knihe, bol snehovo biely Stonyhurst Edmunt.

    Max von Stephanitz sa zaujímal hlavne o povahu a pracovitosť psa. Farbe ani vzorom kresieb nedával veľký význam. Nenamietal nič proti nápadu aby biely psi boli vyradení z chovu, čo sa podarilo presadiť v roku 1933. Na dlhú dobu prestal byť v Európe záujem o bielych ovčiakov. Našťastie boli včas dovezení do USA. Rodina Rokefelerovcov imporovala  niekoľko nemeckých ovčiakov  a vo svojom luxusnom psinci chovala biele aj čierne línie. Americký spolok chovateľov vyškrtol v roku 1968 tiež bielu farbu zo štandardu.  V USA  však biela varianta mala veľa priaznivcov a tak sa rozhodli pokračovať v chove. O rok neskôr v Sakremente  bol založený Klub bielych nemeckých ovčiakov. Špeciálne výstavy bielych ovčiakov sa konali aj v Kanade, ktorá sice bielu farbu nevyškrtla zo štandardu, ale označila ju za nežiaducu. Ďalej pokračovali spory, kluby menili svoje názvy. Nakoniec vznikol v USA  „White German Sherped ClubInternational“ a v Kanade (v roku 1973 sa oddelil od USA) založili „The White Shepherd Club of Canada“.

    Do Európy sa vrátili biely ovčiaci v roku 1970. Pani Agathe Burchová priviezla 4-ročného psa Lobo. Jeho majiteľom bol nakoniec Švajčiar Kurt Kron. Trvalo ďalších 10 rokov, aby si biely ovčiaci našli cestu do vlasti svojich predkov. Na milosť bol vzatý až pod označením Americko – kanadský biely ovčiak.

    Medzinárodná kynologická organizácia FCI so sídlom v Bruseli od 1.1.2003 uznáva biely ovčiakov pod názvom Biely Švajčiarský ovčiak a zaradzuje ich do 1. FCI skupiny.